Chudákmi sme boli, sme a aj zostaneme.

Autor: Dominika Bednárová | 4.10.2012 o 13:40 | (upravené 4.10.2012 o 14:09) Karma článku: 6,81 | Prečítané:  494x

O tom ako sa my Slováci nevieme vzdať pocitu obete aj napriek tomu, že sa nám tak dobre žije, a o tom ako zostávame chudákmi aj keď oficiálne už nimi dávno nie sme.

 zdroj: http://www.pastorwa.com

Bolo to asi pred dvomi rokmi,  čo sme na univerzite preberali Dejiny Strednej a Východnej Európy. Keď sme sa dostali k Slovensku, profesor, ktorý už niekoľko rokov cestuje do tejto časti Starého kontinentu, tému uviedol jedným slovkom: victimisation.  Čo tým myslel? Victimisation nemá do slovenčiny jasný preklad, no to,  čo tým chcel povedať bolo : „ príliš sa pokladajú za obeť". Nie, bohužiaľ sa tým neodvolával na minulosť. Hovoril všeobecne, akoby fakt, že sa Slováci pokladajú za obete, platný vždy bol, je a bude.

Pre tých, ktorí ešte neprestali čítať, po tom čo si uvedomili, že tento článok je tak trochu naladený proti chudákom Slovákom, pokračujem.

Naozaj sme mali právo cítiť sa obeťami pred 150 rokmi počas maďarizácie, keď sme boli časťou Uhorska, alebo keď nám v ´68 pod oknami prechádzali tanky Varšavskej zmluvy, ktoré nik nepozval. No dnes? Keď v zozname štátov zoradených podľa indexu ľudského rozvoja (HDI) vydaného OSN sme na 35. mieste, a s prehľadom sa zmestíme do najvyššej kategórie veľmi vysokého ľudského rozvoja? Tento index je pokladaný za dôveryhodnejší ukazovateľ bohatstva štátov, ako napríklad hrubý domáci produkt na obyvateľa, keďže prihliada na ukazovatele, ako priemerná dĺžka života, gramotnosť, vzdelanie, či životná úroveň obyvateľov danej krajiny. Nie, nie sme Švajčiarskom, nezamestnanosť u nás výstražne bliká a vidiac výšku dôchodku mojich starých rodičov, naozaj chcem zostať navždy mladou. No zároveň u nás ľudia neumierajú na hlad, predtým ako vyjdeme na ulicu si málokto položí otázku či je to bezpečné, a na politiku sa u nás nadáva viac než dosť a pokiaľ viem, do väzenia za to ešte nikto doposiaľ nešiel.

V tejto chvíli prestáva čítať druhá polovica čitateľov, ktorá zistila, že Slovensko hodnotím ako veľmi príjemnú krajinu pre život, ďaleko od relevantného dôvodu,  na pokladanie sa za obete. To, že väčšina ľudí  u nás si ešte stále myslí, že bohatstvo sa meria drahými autami,  slnečnými okuliarmi s módnou značkou cez polku skiel, ktoré sa proste musia nosiť, aj keď je zamračené, golfom a SPA na každý deň, nie je prejavom zaradenia sa slovenskej spoločnosti k tej „západnej". Je to skôr prejavom tej slovenskej malosti, ktorá nie a nie vymiznúť. Smutné je to, že ak by sa tí slovenskí boháči tak nastrojení, prešli niekde na západe, možno by boli na nerozoznanie od tamojších prisťahovalcov z juhovýchodnej Európy, ktorým taký štýl „nastrojenia sa" naozaj vyhovuje. (To prečo potrebu sa tak predvádzať  majú tí,  akože bohatí Slováci, a či sa im to naozaj páči, zostane pre mňa asi navždy záhadou.)

Dostaňme sa ale k jadru veci. Slováci, prebuďme sa! Nie sme obeťami nikoho a ničoho! Za prípadne nepríjemnosti každodenného života si môžeme v konečnom dôsledku aj tak vždy len my sami. A nielenže nie sme obeťami, my dokonca patríme k tým šťastlivcom, ktorí si žijú veľmi dobre! No a pozrime sa teraz, či sme tak nezištní ako bohatí a či nezabúdame na to, že keď bolo treba, zahraničie raz pomohlo nám a teda keď nie z nezištnosti, aspoň z vďaky by sme mali pomáhať teraz my ďalej.

Neviem, či sme zasa raz len úbohou obeťou chyby v prieskumoch, no čísla o tom ako pomáhame sú naozaj zastrašujúce. Rozmýšľam, či teraz prestane čítať aj ten posledný čitateľ ktorý zostal, lebo je všeobecne známe, že štatistikám sa veriť nemá a teda sa tento článok stáva úplné nedôveryhodným. No ak predpokladáme, že ľudia sa v štatistikách normálne robia lepšími ako sú, tak čísla sú o to smutnejšie. Podľa svetoznámeho Gallupovho ústavu, dáva len 25% Slovákov peniaze na charitatívne účely, za čo si zo 153 krajín zahrnutých v prieskume zaslúžime 73. miesto. Na rovnakom mieste, taktiež s 25% darcov sa však umiestnilo napríklad aj také Rumunsko, ktoré sa v už spomínanom zozname indexu ľudského rozvoja umiestnilo na 50. mieste, v nižšej kategórii ako Slovensko, a čo sa týka rumunského hrubého domáceho produktu na obyvateľa, tak ten je až dvakrát menší, ako ten slovenský. Rumuni by mali teda, veľmi zjednodušene povedané, dvakrát väčšie právo na to, aby zo seba robili chudákov a nedelili sa o tých svojich pár drobných s druhými.

A ak si práve hovoríte, že existuje aj iná ako finančná pomoc a tam sme ako národ určite štedrejší, tak vás musím sklamať. Čo sa týka času stráveného dobrovoľníčkou činnosťou, skončili sme na 92. mieste, a v otázke pomoci neznámemu na ulici, sme sa prepadli na 133. miesto s len 33% obyvateľov, ktorí odpovedali kladne na otázku či za uplynulý rok pomohli úplne cudziemu človeku. To najsmutnejšie na tom všetkom je, že veková kategória 15 - 24 rokov skončila vždy najhoršie z opýtaných. A tak sa pýtam čo sa stane, keď na Slovensku vymrie generácia tých čo si ešte pamätajú aké je to pomoc potrebovať a teda vedia aké dôležité je aj pomoc dávať?

Zdá sa vám že je zvláštne dobrovoľne pomáhať úplne neznámym ľuďom, niekedy aj tisícky kilometrov ďaleko? Boli časy, keď tak pomohli nám. Druhá svetová vojna sa skončila, a Američania denne počúvali správy o hladujúcich Európanoch, ktorí majú na deň len 900 kalórii. Pár vynaliezavých ľudí dostalo nápad, posielať Európanom balíky s potravinami predtým určené pre vojakov, ktorí ich už viac nepotrebovali. Americká armáda dala balíčky k dispozícii, organizácia CARE zabezpečila ich prevoz a obyčajní občania posielali 10 dolárové šeky na symbolickú kúpu balička pre cudziu osobu vo vtedajšom Československu, Nemecku či Maďarsku. To, že len nedávno bola Slovenská republika spojencom nacistického Nemecka a teda ich nepriateľom, nehralo pre nikoho v otázke pomoci žiadnu rolu. Jedinou dôležitou vecou bolo, že sme tú pomoc naozaj potrebovali.

Áno, vtedy sme boli my tí chudáci a dostalo sa nám pomoci. Zvláštne predstaviť si, čo by sa stalo, keby vtedajší darcovia vychádzali z prieskumov s rovnakými číslami ako dnes Slováci. Lepšie, ani si nepredstaviť čo sa stane teraz so zomierajúcimi deťmi v Africkom rohu, či s utečencami v Sýrii. Alebo ste ich už podporili a krivdím vám? Tak prepáčte. Že aj tak tam tá pomoc nepríde a je zbytočné darovať? Tak to vám gratulujem k tomu obrneniu sa voči problémom iných a ľahkosti s akou nachádzate dôvody k nepomáhaniu. Životom si musíte plávať až neznesiteľne ľahko.

A že teraz hrám na city tak ako väčšina humanitárnych organizácii, keď potrebujú urgentne vyzbierať peniaze na nejakú katastrofu, alebo rozvojový program? Áno, hrám. Ale čo iné môžem robiť a ako inak môžu robiť kampaň tie organizácie? Aj keď pýtam sa, vlastne načo? Väčšinou Slovákov nepohne správa o tom, že keď matka uteká do utečeneckého tábora musí nechať svoje najmladšie dieťa zomrieť. Tak načo sa zaťažovať tou hrou na city a jednoducho nám sucho neoznámiť, že hladomor v Africkom rohu stále pokračuje?

Chudákmi sme naozaj boli, a asi nimi aj zostaneme, tento krát však nie vo finančnom zmysle slova.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

DOMOV

Uhrík z ĽSNS mieri na nitrianskeho župana, extrémisti môžu uspieť

Ak prejdú jednokolové voľby, šance stúpnu.

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Radikáli nemajú veľkú šancu ubrániť sa.


Už ste čítali?